DEJ, SKUPINY & REPORT Z MORIELU 1
DEJ & SKUPINY
Dej:
Agnus Valeron, jediný právoplatný vládca kráľovstva Tahou dal tak ako kedysi v provincii Akon aj teraz svojim mužom za úlohu prebádať tajomnú zem na severovýchode svojho kráľovstva nazývanú Moriel do ktorej ešte nikto nikdy nevstúpil. Údajne sa v tejto zemi nachádzajú lesy temnejšie ako kdekoľvek na svete a nikto ani len netuší aké tajomstvá táto zem skrýva a hlavne to, aké bizarné stvorenia ju môžu obývať....
Skupiny:
Vojaci:
Skupina vojak, ktorú vyslal kráľ a má za úlohu vyhľadať miestne obyvateľstvo a ak to bude možné, nadviazať s nimi priateľské kontakty.
Hraničiari
Aj skupinu hraničiarov vyslal kráľ, ale tí majú za úlohu preskúmať lesy a zistiť aké tajomstvá sa v nich skrývajú a aké možnosti poskytuje táto krajina. (napr. či sa tu nenachádzajú nerastné suroviny, liečivé byliny a pod.)
Žoldnieri
Túto skupinu žoldnierov si najal gróf aby pre neho získala čo najviac pokladov z tejto zeme a údajne sa tu má nachádzať aj jeden z najvzácnejších drahokamov.
Zbojníci
Jedna z najobávanejších zbojníckych skupín sa rozhodla usadiť v tejto krajine, lebo si je vedomá toho, že široko ďaleko nebude mať konkurenciu a bude môcť v pokoji prepadávať skupiny dobrodruhov hrnúcich sa do tejto nepreskúmanej zeme.
Lúpežní rytieri
Táto zberba nájazdníkov zacítila príležitosť a rozhodla sa túto nedotknutú krajinu vyplieniť a ukoristiť z nej čo najviac bohatstva.
(Dobrodruhovia)
V prípade že by bolo priveľa hráčov bude vytvorená aj skupina dobrodruhov ktorý idú skúmať záhady tejto krajiny na vlastnú päsť.
Presvedčenie:
Skupina vojakov a hraničiarov – ich presvedčenie je kladné,
Skupina žoldnierov – ich presvedčenie je neutrálne,
Skupina zbojníkov a lúpežných rytierov – ich presvedčenie je záporné,
Skupina dobrodruhov – ich presvedčenie môže byť rôzne
REPORT (Bulo)
Príbeh statočného a cteného šľachtica Martina z Dubovej Nice
Tento príbeh pochádza z čias nie príliš dávnych. Hovorí o utrpení troch šľachticov zo severného Akonu, ktorých akonský kráľ vyhnal nikto nevie prečo (aspoň my nie) so svojej rodnej zeme. Boli sme to my, áno my. Ja, barón Martin z Dubovej Nice, môj bratranec Lister a 27. následník akonského trónu, môj bratranec z druhého kolena a Listerov bratranec, Barón Prášil z Drevodubej, sme sa rozhodli opustiť Akon a ísť do dosial neprebádanej krajiny Moriel.
Naša výstroj bola velmi strohá. Bez penazí, len 4 mece, nejaké dýky a brvno. Brvno sme našli v blízkosti Valu pohodené neďaleko tábora barbarov. Listerovi sa veľmi zapáčilo a bol presvedčený o tom, že to je osud. Totiž takmer také isté brvno sa nachádza na našom rodovom erbe. Teda, mimochodom silnejšieho človeka ako náš Lister by ste v Akone len veľmi ťažko hľadali, zdvihol brvno a povedal, že on s mečom bojovať nebude, vezme si brvno. Tak sa stalo, že som chodil s tromi mečmi okolo pása.
Keď sme sa konečne dostali za val medzi Akonom a divočinou, začali sme si krajinu prehliadať. Rozhodli sme sa podmaniť si tento kraj a panovať tu. Za hraničný bod našich troch panstiev sme si zvolili jeden podivný ker na vysokej hore. Keďže traja zmôžu viac ako jeden, s podmaňovaním sme začali na „území“ Baróna Prášila, lebo bolo najbližšie k valu. Tento proces sa stretol s nevôľou mnohých ľudí – pocestných a jedného týpka, čo tvrdil, že je správca toho lesa. Ten nahováral týchto ľudí nech dane neplatia a kašlú na nás. Mám taký pocit, že si hovoril Tiberon. Barón ho chcel čím skôr zniesť zo sveta, lebo nám ruší kšefty, ale neskôr sme na vlastnej koži pocítili silu podivnej mágie. Mávnutím ruky začal škrtiť Baróna Prášila na vzdialenosť 5 metrov kvôli jeho neustálym nemiestnym poznámkam a vyhrážkam. Listera zbavil moci nad vlastným telom, takže sa nemohol hýbať. Až po ospravedlnení Baróna Prášila a mojom príhovore nás nechal ísť. Tak sme tú možnosť radšej využili kým si to nerozmyslí.
Došli sme k jednému tajomnému stromu. Neuveríte tomu, ale hovoril. Po prvotnom strachu sme sa odvážili spýtať sa ho, či nevie niečo o lúpežníkoch. Tie potvory prepadávali miestnych ľudí, čiže našich poddaných (pravda, nemali na výber, proste nimi boli), a tí potom nemali z čoho platiť dane. Po nejakej chvíli zabitej presviedčaním nám strom prezradil, že to bude vedieť kabala, taký malý čierny chlpatý tvor. Tak sme sa ho teda vybrali hľadať. Ale šťastena nám bola naklonená a hľadanie netrvalo veľmi dlho. Po chvíli prebehol okolo nás a keď sme ho dobehli, čo nebolo zrovna jednoduché, lebo na rozdiel od nás to tu poznal a bol neuveriteľne mršný, dali sme sa ním do reči. Povedal nám, či skôr zašušlal, že za jednu živú ovečku by vedel povedať všeličo. To sa nám zdalo v pohode, lebo jedno celé stádo, čo sa páslo neďaleko, sme si privlastnili.
Neprešlo veľa času a vrátili sme sa s ovečkou. Kabala ohrnul nos a povedal, že ovečku nechce, vraj nám tvrdil, že chce kostičky. Na tú potvoru sme boli nazlostení všetci, ale čo človek narobí. Tie kosticky sme nakoniec vymámili od „správcu lesa“. Pri jednom táborisku blízko zázračného stromu sme stretli zvláštnu trojku – elfa, muža a ženu. Naše podozrenie, že sú to zbojníci nám potvrdil aj kabala. Tým trom, obzvlášť tomu elfovi, nehovorili nič slovné spojenia ako „platiť dane a mýto“ a „ctiť si svojich pánov“. Ten dlhouchý "smrad" nás a hlavne Baróna Prášila, ktorý nemá rád odpor, všetkých urazil. Hrdosť Baróna ho dlho nenechala v pokoji a mečom ukázal elfovi, že nabudúce nech je radšej ticho, lebo potom zostane ticho navždy. Zbojníci napokon ušli aj so zraneným elfom.
Prenasledovali sme ich dolu kopcom smerom k studničke a vyzvali ich na súboj.
Samozrejme, aj zbojníci vedia, čo je to česť a Výzvu teda prijali. Ale férový boj dlho netrval, lebo tí prekliati hraničiari, čo šli okolo sa rozhodli brániť „nevinných“ zbojníkov. To som sa dozvedel až od Listera. Vraj som ja aj Barón Prášil zostali v bezvedomí ležať na zemi potom ako nás čímsi klepli po hlave a tak v strachu o vlastnú kožu radšej ušiel. No svoje brvno položil na zem a dáka víla, vraj ju volajú Dryáda, zakorenila brvno do zeme.
Keď sme sa z nášho krátkeho "spánku" prebrali, vybrali sme sa hľadať Listera. Neskôr sme ho našli a spolu sme obsadili neobývaný dom (presnejšie my sme si mysleli, že je neobývaný) blízko studničky, pri ktorej sa súboj odohral. Brvno sme vytiahli a vrátili ho Listerovi. Putovali sme smerom k táborisku a čo sme nevideli: „Správca“ sa rozprával s hraničiarmi.
Ďalej si na nič nepamätám. Len som sa prebral ležiac na zemi a nikto nikde. Neskôr som stretol nejakého týpka, vraj ho „správca“ zamestnáva ako žoldniera. Rozpovedal mi o jednej udalosti: „Nejakí magori, čo tu vyberali dane dobehli za správcom a hraničiarmi, vraj ich nedávno hraničiari napadli. Chceli férový boj ako rozsúdenie – jeden na jedného. Niekto, no počkať, veď to si ty, sa postavil proti akémusi bačovi (aspoň tak vyzeral). Potom si zostal zranený ležať na zemi. Tak ťa "správca" ošetril a uspal. Tvoj druh v afekte zabil toho baču, aby ta pomstil, lebo si myslel, že si mŕtvy. Po menšej roztržke prežil len jeden s veľkým brvnom, ktorého sme potom na príkaz správcu zahnali a potupili.“ Potom mi to celé došlo. Hovoril o nás.
Nakoniec sa pri tábore zjavili aj Barón Prášil s Listerom. Nemohol som tomu veriť. Veď ten žoldnier hovoril, že zomrel, no čo už, asi sa mýlil alebo ma chcel oklamať. Zvítali sme sa a "dali sa do práce". Všimli sme si tam skupinku podivných ľudí. Hovorili o akejsi veľkej hrobke, že tam budú poklady. Naša zvedavosť nás pritiahla až k tej hrobke. Prišli k nej skoro všetci okoloidúci. Jeden z nich otvoril kryptu. Ale nik nečakal, čo sa stane. Týmto činom sme vypustili nosferata, starodávneho vampíra. Mávnutím ruky zabíjal, tak väčšina živých (tí inteligentnejší, napríklad hraničiari tam zostali) ušla. Medzi tými, čo ušli, bol aj elf – zbojník a ten, čo hrobku otvoril. Mimochodom, ostatní sa dohodli, že ten, čo hrobku otvoril, nech vojde dnu a potom ho v hrobke spolu s nosferatom zavrieme. S tým samozrejme nesúhlasil. Tak sa doňho elf pustil. Na následky zranení z boja ten elf konečne zomrel a „otvárača“ zo smrteľných zranení postavili aspoň na nohy, aby do hrobky vošiel. Vrátili sme sa k hrobke aj s ním.
Vychádzalo z nej množstvo všelijakých zombíkov a kostlivcov, no po nosferatovi ani stopy. Po ďalšom namáhavom boji, tentoraz s nemŕtvymi, kde umreli ďalší ľudia, sa zvyšok rozutekal.
Ktovie, ako dopadne naše panstvo, či zostane v prekliatí smrti alebo sa vampíra zbavíme. Ale už teraz som presvedčený o tom, že tí, čo prežili nám pomôžu vybudovať hrad, na stavbu ktorého zháňame ľudí odkedy sme sem prišli. Potom sa opevníme, ľudia sa k nám uchýlia a dane budú platiť aj tak. Tu bude stáť panstvo rodu Drevodubejovcov a akonský kráľ nám len bude závidieť naše bohatstvo.
|
